LIPTÁČIKOVIA NA KVALIFIKAČNOM ZÁPASE

Posledné kvalifikačné stretnutie SR – ANDORA si nenechali ujsť ani mladší žiaci nášho klubu pod vedením trénerov Martina Pohloda a Martina Prieboja.

Z Liptovského Mikuláša sme vyštartovali o 10,45 hod vyzbrojení bubnami, vlajkami a trúbkami, ktoré nám zapožičal Jožko Laučík, šéf fanklubu nášho klubu. Nakoľko medzi vyžrebovanými boli aj dvaja hráči kategórie U-15 /Martin Revaj a Kristián Korytko/, ktorá hrala v tento deň v Banskej Bystrici, cestou do hlavného mesta sme sa zastavili aj pre nich. Ďalšou zastávkou bola Nová Baňa, kde sme sa dobre naobedovali a nacvičili si choráli, ktoré sme si pripravovali na večerný zápas.

Do Bratislavy sme došli cca. o 15,30 hod. Šofér Stanko Kuzma zaparkoval autobus pri Starom moste, po ktorom sme sa následne presunuli k budove Slovenského národného divadla, kde sme mali kratšiu obhliadku Hviezdoslavovho námestia.

Nasledoval návrat k autobusu a presun k štadiónu Pasienky, kde sa odohral kvalifikačný zápas. Všetci sme sa prezliekli do klubových dresov a spoločne sme sa vybrali do areálu štadióna, kde boli pripravené súťaže, ktorých sme sa následne aj zúčastnili. Po hodinovom športovaní sme sa museli na nejakú polhodinku presunúť do autobusu, nakoľko sa strhla búrka, ktorá by nám poškodila naše frajerské účesy a tým pádom by sme sa nemohli stať najkrajšou skupinou... Túto neplánovanú prestávku sme opäť využili na precvičenie chorálov. To však už bolo v zápasovom tempe. O tom by vedeli rozprávať naši susedia, ktorí nám tajne závideli.

S blížiacim sa začiatkom zápasu sa umúdrilo aj počasie a my sme mohli prejsť do sektoru vyhradeného pre nás. Organizátori nám rozdali tričká, ktorými sme vyjadrili našu podporu naším hráčom. Na chvíľku sme sa aj zamysleli s otázkou, keby sme boli Hamšíkom, Karhanom, Hubočanom a ďalšími. Ale nič to, máme 12-13 rokov, nebude to už trvať veľmi dlho.

Naši bubeníci Dodo Varga, Maroš Kováč a Kiko Korytko v spolupráci s nami ostatnými začali vytvárať atmosféru, ktorou následne strhli aj ostaných v našom sektore. Počas celého zápasu sme jasne udávali tón v pokrikoch. Nevyužité šance našich hráčov, najmä Filipa Šeba nás nijako nerozhodili. My sme vedeli, že takú dlhú štreku sme neabsolvovali len preto, aby sme videli časť Bratislavy, resp. štadión Pasienky. Chceli sme vidieť najmä góly v súperovej sieti. Preto sme začali ešte viac povzbudzovať našich reprezentantov a prišlo to. Eufória vypukla naplno po strelení gólu nášho najskúsenejšieho hráča Mira Karhana. Vtedy sme vedeli, že víťazstvo nám už neutečie. Pomaly sme prechádzali k oploteniu, nakoľko sme dúfali, že naši miláčikovia nám prídu po zápase poďakovať a ujde sa nám aj suvenír. Prišiel však iba Marek Hamšík, pre nás náš najlepší súčasný slovenský  futbalista. Medzi našich kamarátov hodil dve kopačky. V kútiku duše sme im závideli. Zo štadióna sme odchádzali ako jedni z posledných. Tréneri nás pochválili za bezproblémový deň a za úžasné povzbudzovanie.

Celou cestou naspäť do Liptovského Mikuláša sme sa bavili, rozprávali o dojmoch zo zápasu, ale aj o tom, že už čoskoro budeme aj my reprezentovať našu republiku. Autobus na štadióne zaparkoval o 02,30 hod.