Sport.aktuality.sk ... rozhovor s Richardom Bartošom po postupe do FL

Na trávniku je neprehliadnuteľný. Patril k najvýraznejším osobnostiam druhej ligy. Richard Bartoš je kapitán, duša a zároveň hnací motor tímu z Liptova. Práve on má nemalý podiel na historickom postupe MFK Tatran medzi slovenskú elitu.

S 28-ročným stredopoliarom, ktorý v minulosti pre zdravotné problémy dokonca už uvažoval aj nad koncom kariéry, no najnovšie sa pred ním opäť otvárajú brány najvyššej súťaže, sme sa pozhovárali na viaceré témy.

Vo štvrtok by ste si mali prevziať trofej za víťazstvo v lige. Už vie kapitán, čo bude jeho družina piť z pohára?

„Nie a ani sme nad tým s chlapcami nejako tuho nepremýšľali. Pravdepodobne šampanské, hoci pri oslavách postupu sa míňalo všetko. Od šampanského cez víno, pivo, ba padla aj nejaká domáca.“

Kto mal pod palcom réžiu osláv, kto najviac spieval, aký bol repertoár a kto potiahol najdlhšie?

„Bola veľká zábava, podieľali sa na nej všetci. Musím povedať, že najviac to roztočila stredová formácia Kačerík, Václavík, Tomáš Staš a Gerát, ktorej sekundovali aj brankári. Všetko bolo spontánne, spievali sme pesničky, ktoré si púšťame po vyhratých zápasoch. Samozrejme, nechýbala ani ,Aj tak sme stále frajeri´ od Petra Nagya. Ostošesť nôtil najmä Kačerík, na druhý deň nemal hlas, on bol bezkonkurenčne najlepší spevák. Kto potiahol najdlhšie? Zasa ,streďáci´, až do pondelka.“

Po spečatení postupu dal tréner Petruš na pondelok a na utorok hráčom voľno. Keďže vy pracujete v rodinnej firme - v mäsiarstve, kde sa venujete rozvozu - bol aj váš zamestnávateľ taký veľkorysý a dal vám úľavy?

„Áno, otec mi tiež vyšiel v ústrety. Dal mi voľno až do stredy. Ďalšie už potrebovať nebudem, mám predsa rodinu, už nemôžem ťahať ako ostatní chlapci...“

Najvyššiu súťaž ste okúsili v Ružomberku, za ktorý ste odohrali 33 zápasov a strelili 2 góly. Predpokladali ste, že do nej ešte niekedy nakuknete?

„Mal som viacero zranení. Operovali mi koleno, dvakrát členok, mal som zlomenú nohu. Rok a pol som futbal vôbec nehral. Už som bol zmierený, že je koniec. Nečakane ma oslovil Liptovský Mikuláš, za čo som vďačný. V prvom rade mi išlo o to, aby som bol zdravý. To bola moja priorita. V kútiku duše som však sníval o tom, že si ešte najvyššiu súťaž zahrám.“

Dali ste 15 gólov, iba o jeden menej ako trio Kanu, Vujoševič a Daniel Šebesta. Nemrzí vás, že ste to nedotiahli na kráľa strelcov?

„Nie, na takú métu som nepomýšľal. Z pohľadu gólov to bola však moja najlepšia sezóna. Prvá v kariére, v ktorej som mal viac ofenzívnych úloh ako defenzívnych. Dôležité bolo, že moje góly pomáhali mužstvu, pretože častokrát boli víťazné.“

Mohlo ich byť aj viac, ale kopali ste iba jedinú penaltu. Prečo?

„Veď my sme kopali za celú sezónu len tri! Na penalty som nebol nikdy určený. Vždy, keď som sa na to podujal, brankár mi ju chytil. Mal ich na starosti Tomáš Staš, ktorý proti Skalici dve premenil. Proti Bardejovu som kopal ja, pretože on nehral.“

Mimochodom, kde je vaša najobľúbenejšia strelecká parketa?

„Dávam väčšinou o góly z prvého dotyku, takže určite niekde v strede okolo bieleho bodu na jedenástky.“

Do druhej ligy sa Liptáci prihlásili v hodine dvanástej a súťaž odštartovali dvoma prehrami doma s Košicami a v Bardejove. Čo ste si vtedy pomysleli?

„Zavládlo po nich sklamanie. Boli sme dobrá partia. Veril som, že prídu aj víťazstvá a začneme zbierať body. Napokon, ani prvé dva zápasy sme nehrali zle. V Bardejove sme mali množstvo šancí a napokon sme inkasovali z penalty.“

Čo bol povestný zlom, ktorému vďačíte obrat?

„Určite by som vyzdvihol zápas vo Zvolene s Banskou Bystricou, kde sme prehrávali 1:4. Ukázali sme vôľu, nezlomil nás nepriaznivý stav, zomkli sme sa. Znížili sme a povedali si, že ešte to nie je stratené. A vyrovnali sme. Dotiahli sme to na jedenásťzápasovú sériu bez prehry, z ktorej sme desať zápasov vyhrali.“

Zdá sa, že aj zmenu trénera, keď sa po jeseni Štefan Zaťko rozhodol odísť a nahradil ho vo funkcii Marek Petruš, strávilo mužstvo celkom bezbolestne.

„Jeho odchod nás neprekvapil. Pohronie hralo vyššiu súťaž a Žiar je aj bližšie k Prievidzi, kde býval. Myslím si, že pre neho to bol zároveň aj posun v kariére. Prišiel za neho mladý, moderný tréner Petruš a všetko si to navzájom sadlo.“

V čom bol Petruš iný ako Zaťko?

„Viac sa pozeral na ofenzívu. Chcel hrať iným štýlom - držať loptu a vytvárať si šance - ale zasa až tak veľa toho meniť nebolo treba.“

Bola jarná časť náročnejšia ako jeseň?

„Áno. Už len tým, že do jesene sme nevstupovali s veľkými ambíciami. Nik zo súperov nás nebral vážne. Po jeseni sme však boli na druhom mieste a, hoci sa s nami nerátalo v boji o postupové priečky, povedali sme si, že keď sme už tak vysoko, že to dotiahneme čo najvyššie. Vytvorili sme si tým síce istý tlak, ale dokázali sme sa s ním vyrovnať.“

S manželkou Máriou sa vám v novembri narodila dcérka Olívia. Dovolila vám pred zápasmi sa nerušene vyspať?

„Dcérka sa narodila akurát vtedy, keď sme mali za sebou mesačnú pauzu pre koronavírus. My sme dohrávali už iba dva zápasy. Dá sa povedať, že jej príchod na svet ma ešte viac nakopol. Tešil som sa.“

Boli minúty po konci zápasu v Púchove, keď ste čakali na výsledok Banskej Bystrice, tie najpomalšie vo vašom živote?

„Určite! To bol stres, veľká dráma. Dukla už predtým proti Šamorínu dokázala dať gól v posledných sekundách. V kruhu sme čakali, pozerať som sa na to nemohol, nervy pracovali na plné obrátky. Až keď chlapci radostne vykríkli, všetko to napätie zo mňa opadlo.“

Vlani Dukle vyfúkla baráž Dubnica v poslednom kole nadstavby, teraz ste jej vyfúkli priamy postup vy. Nie je vám troška Banskobystričanov aj ľúto?

„Ale áno, veď prakticky od deviateho kola boli líder tabuľky. My sme sa už na prvé miesto ani nepozerali, skôr sme sa sústredili na baráž. Je to malý zázrak, že to takto vypálilo. Dukla stratila formu, ale prajem jej, aby sa dostala medzi elitu. Stavajú nový štadión, rád si proti Banskobystričanom zahrám v najvyššej súťaži.“

Existuje súper, ktorý vám vyslovene nesedel?

„Keď sa na to pozriem cez štatistiku vzájomných zápasov, za kratší koniec sme ťahali akurát proti Bardejovu. Tam sme prehrali a v Žiline sme s ním remizovali. Asi nám naozaj nesedel.“

V MFK Tatran pôsobili aj hráči, ktorí pracovali. Klub im vychádzal v ústrety aj odpúšťaním tréningov, čo už v najvyššej súťaži asi nepôjde. Budete to riešiť výpoveďou v mäsiarstve?

„Nie. Trénovalo sa podobne ako som bol zvyknutý ešte z ligy. Každý deň plus v utorok dvojfázový tréning. Štyrom-piatim, ktorí sme chodili do práce, predpoludňajší tréning odpustili. Nemôžem povedať, že by mi práve ten jeden tréning nejako zvlášť chýbal.“

V najvyššej súťaži by Liptáci nemuseli byť len do počtu, čo naznačili už v zápase Slovnaft Cupu proti Slovanu (0:1). Na akých priečkach medzi elitou sa vidíte?

„To si povedať netrúfam. Ešte nevedno, k akým zmenám príde. Myslím si, že nemožno porovnávať pohárový zápas s ligovým. V pohári sa druholigisti dokážu na favorita vyburcovať. V lige to budeme mať proti Slovanu určite oveľa ťažšie.“

Problém môže byť skôr absencia typického domáceho prostredia. Čo poviete?

„Uvidíme ako sa to napokon celé vyrieši. Jasne, bude to hendikep. Zažili sme to na jar, keď sme boli doma na umelej tráve v Žiline a z dvoch zápasov sme ani raz nevyhrali. A na jeseň tiež v Ružomberku, kde sme boli doma proti Púchovu, sme dokonca prehrali.“

Môžu s vašimi službami Liptovskom Mikuláši rátať aj naďalej?

„Ale áno, už sme sa na tom dohodli. Bývam tu, mám tu rodinu, zázemie. Ťažko odtiaľto niekam pôjdem, som skôr rodinný typ. Prostredie poznám, partia je výborná, postúpili sme do najvyššej súťaže. Bolo by škoda, keby som sa pobral niekam preč.“

Je pre vás motiváciou aj možnosť zahrať si najvyššiu súťaž v jednom klube s bratom Adriánom?

„Veľa sme toho spolu zatiaľ nenahrali. Nastúpil na úplný záver domáceho zápasu proti Banskej Bystrici. Možnosť zahrať si s ním v najvyššej súťaži beriem ako motiváciu. Je to aj jeden z dôvodov, pre ktoré chcem v klube ostať.“

ZDROJ: https://sport.aktuality.sk/c/498205/kapitan-liptovskeho-mikulasa-richard-bartos-uz-dal-slovo-ze-ostava/