MY Liptov sa zhovára s prezidentom

Dlhoročný futbalový nadšenec a funkcionár minulý týždeň oslávil 55 rokov. Milan Mikušiak chce ostať pri futbale pokiaľ mu bude slúžiť zdravie.

LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ. Súčasný prezident klubu sa narodil 13. júna 1963 v Malom Borovom. O tridsať rokov neskôr otvoril so spoločníkmi supermarket hneď oproti areálu TJ Tatran Okoličné, kde začal chodiť do reštaurácie na obedy. Tu sa spoznal s predsedom futbalového oddielu Milanom Janekom, ktorý ho pritiahol ku okoličianskemu futbalu. Okrem životného jubilea oslavuje Mikušiak aj 25 rokov pôsobenia pri mikulášskom futbale. S milovníkom najpopulárnejšieho športu sme hovorili o ťažkých začiatkoch pri Tatrane, postupoch až do druhej najvyššej súťaže, súčasnosti a blízkej budúcnosti, ktorú vyšperkuje zmodernizovaný štadión.

Do okoličianskeho futbalu ste vstúpili v roku 1994. TJ Tatran Okoličné bojoval vo IV. lige o záchranu. Aké boli začiatky? - Od útleho detstva bol futbal môj šport číslo jedna. Hrával som ho počas žiackych a mládežníckych rokov, no utrpel som ťažké zranenie chrbtice a s aktívnym futbalom som musel skončiť. Láska k futbalu však ostala. Po vojenčine som si našiel zamestnanie v Liptovskom Mikuláši, býval som na Podbrezinách a v nedeľu som sa chodil pozerať na Tatran. Futbalu som rozumel, od piatich rokov som pozeral zápasy, čítal knihy a zbieral informácie, no keď som prišiel do Tatranu, tak hlavne bolo potrebné riešiť hospodárske veci, nie futbalové. Funkcionári sa dovtedy prednostne venovali hospodáreniu reštaurácie a problémami spojenými s ňou. Toto bolo potrebné zmeniť a viac sa venovať športovej stránke . Športhotel sme dali do nájmu, čím sme sa odťažili od týchto problémov a začali sme sa venovať futbalu na plný úväzok. V rámci mojej podnikateľskej činnosti som dokázal nájsť sponzorov, doniesť do klubu viacej peňazí a tým vytvoriť lepšie podmienky pre fungovanie futbalu. Pri futbalovom oddieli vznikla správna rada. Po jej vytvorení som sa stal jej predsedom a mohol som začať viacej o veciach rozhodovať.

Vtedy ešte pôsobili v súťaži tri mikulášske celky. - Áno, okrem Tatrana, Palúdzka aj Partizán Liptovský Mikuláš účinkovali v 4.lige. Chcel som, aby sa vytvoril jeden silný klub na úrovni mesta, ktorý by sa pobil o postup do vyššej súťaže, no nepodarilo sa to. Rozhodli sme sa, že nebudeme s ostatnými klubmi pokračovať v rokovaniach a v Okoličnom vybudujeme najsilnejší klub v meste.

To sa vám aj podarilo. V sezóne 1996/97 ste postúpili do tretej ligy. - Už sedem kôl pred koncom sme mali postup vo vrecku. Hráčov sme pozbierali zo širšieho okolia. Mali sme vyvážený tím, ktorý mal svoju kvalitu. Týmto postupom začala vyššia úroveň futbalu v meste. Hneď v nasledujúcej sezóne sme hrali Slovenský pohár, to bolo tiež čosi nové pre mestský futbal. Už bolo treba zlepšovať aj infraštruktúru. Nemali sme tribúnu a škvárová tréningová plocha nebola najvhodnejšia. Tribúnu sme vybudovali v rekordnom čase za menej ako tri mesiace.

Napokon k jednému zlúčeniu klubov prišlo. Partizán vypadol do piatej ligy. - Niekdajší rival zápasil o holú existenciu. V našom klube som presadil, aby došlo k premenovaniu na Tatran Liptovský Mikuláš. Navyše nám zostala aj piata liga, no béčko sme do nej nechceli prihlásiť. Zistil som, že ak by sme neprihlásili mužstvo do súťaže, zachránila by sa Trstená. Mali obrovský záujem zotrvať v lige, ale nemali peniaze na vyrovnanie sa s nami. Spýtal som sa „Čo máte, aký majetok v klube?“ Predseda mi odpovedal: „Len kosačku, s ktorou kosíme trávnik.“ Pomyslel som si, že naša bola súca d šrotu. Oznámil som im, že ak chcú hrať piatu ligu, musia nám kosačku darovať. Rozmýšľali a vyplakávali, no ja som vedel, že na výber nemajú.

So spomínanou tribúnou vám pomohol Július Rezeš. Viete popísať ako vznikla vaša spolupráca? Počas obeda v Tatrane sme sedeli za stolom, keď sa z rádia ozvalo, že začína beseda s prezidentom košického klubu a redaktor vyzýval poslucháčov, aby mu kládli otázky prostredníctvom telefónneho čísla. Košice sa v tej sezóne stali majstrom republiky vo futbale. Ja som odbehol do kancelárie a dovolal som sa do redakcie. V krátkosti som sa mu predstavil, zagratuloval k titulu a opýtal sa, či by mi ako prezident VSŽ nevedel pomôcť pri výstavbe tribúny. Povedal mi meno človeka, ktorého mám kontaktovať. Nemal som veľké oči, že sa to podarí. Napokon mi pracovník z marketingovej sekcie dal otázku, akú mám predstavu o pomoci. Povedal som, že najradšej by som chcel peniaze. Po dlhšom vysvetľovaní na to pristúpil, no pri sume som sa vykrúcal, nechcel som, aby sa nahneval, ak poviem veľa a bude po peniazoch. Tak  povedal som, nech on navrhne sumu. Po chvíli rozmýšľania odvetil, že nám dajú 500 tisíc korún. Bola to obrovská suma na tie časy. Na oplátku sme mali umiestniť reklamnú tabuľu VSŽ na oplotení na naše náklady. Všetko dobre dopadlo a v krátkom čase sa na účte klubu objavila táto suma peňazí a mohli sme začať stavať tribúnu. Ukázalo sa, že aj náhoda vie pomôcť dobrej veci.

Areál ste postupne dobudovali do dnešnej podoby? - Pribudli VIP tribúny, časomiera, neskôr umelý trávnik a renováciou prešli aj šatne. S umelým trávnikom a aj s tribúnou nám pomohlo mesto. Nezabúdali sme ani na futbal, aktívne sme pracovali aj s mládežou. V roku 2000 sme založili športové triedy so zameraním na futbal v Zakladnej škole v Okoličnom.

Pri budovaní tribúny ste na fotkách zachytený, ako sám pomáhate pri osádzaní sedadiel. Napadlo vám, že raz budete riešiť modernizáciu areálu? - Nikdy som si to nemyslel. Hádam ani tri roky dozadu. Všetko nasmerovali nové smernice o infraštruktúre štadiónov pre 1. a 2. ligu. Vtedy som uvažoval len o rozšírení miest na sedenie na požadovaný počet, no o kompletnej rekonštrukcii sa mi ani nesnívalo. Som rád, že sa nám za pomoci mesta a dotácie od SFZ podarilo získať finančné prostriedky. V súčasnosti bolo ukončené verejné obstarávanie , je vysúťažený dodávateľ stavby a ak sa nič nepredpokladané neudeje, začiatkom júla začneme stavať.

Pri futbale ste dlhé roky, videli ste mnoho zápasov. Viete popísať zmeny na regionálnej úrovni? - Počas pôsobenia v Tatrane som navštívil stovky dedinských, ligových, medzištátnych zápasov, videl som aj zápasy Ligy majstrov a majstrovstiev sveta. V minulosti bolo na dedinách viacej hráčov. Zvykli sme aj z nižších súťaží zbierať hráčov do mužstva, pretože mali potrebnú kvalitu. Dnes to funguje opačne. Máme veľa mládeže, všetci sa neuchytia a potom pokračujú v okolitých dedinách. Pôsobenie klubu vidím v celej perspektíve okresu Liptovský Mikuláš, pretože MFK Ružomberok má svoje teritórium v dolnom Liptove. Organizácia futbalu na dedinách išla hore, viac sa starajú o ihriská. Napríklad Závažná Poruba si svoj stánok pekne zveladila, taktiež Palúdzka alebo Smrečany – Žiar. Futbal je fenomén, no úbytok hráčov aj v našom regione je príliš veľký. Ja som ako žiak z Hút chodil hrávať do Kvačian. Stabilný účastník prvej triedy teraz vo dvojke nastúpi s ôsmimi hráčmi. To zamrzí. Smerom k zlučovaniu viacerých dedín do jedného klubu to asi nepôjde, a tak musia na dedinách popracovať viacej s mládežou.

Dnes sa už neuchytí hráč z dediny v Tatrane? - Pokiaľ neprejde športovými triedami, má to ťažšie. Chlapci na základnej škole trénujú dva razy do dňa. Vidno to na ich technike a súhre. Aj najlepší chlapec z dediny nemá šancu etablovať sa v žiackom alebo dorasteneckom futbale. Musel by byť výnimočný talent. Naši žiaci postúpili do prvej ligy, úroveň je vysoká a vidieť, že  aj na tejto úrovni kráčame správnym smerom.

Čo je pre vás najšťastnejší futbalový okamih? Veľmi sme túžili hrať druhú ligu. Povedal som hráčom, že ak postupime do ligy, budeme sa voziť na vláčiku, ktorý fungoval v meste pre turistov. Postúpili sme a ja som sľub dodržal. Bolo to také, ako keď Real Madrid vyhrá ligu majstrov a vozí sa po meste v otvorenom autobuse .Boli sme nesmierne šťastní, lebo hrať 2.ligu to bol náš sen a aj môj funkcionársky vrchol. Futbal sa vtedy dostal v meste po dlhých rokoch na najvyššiu úroveň. Naposledy tu predtým bola taká súťaž v sedemdesiatych rokoch. Náš úspech ocenili aj starí funkcionári a pamätnici. Teraz berú fanúšikovia druhú ligu ako samozrejmosť, no bol to dlhý a náročný proces dopracovať sa tam, kde sme.

A na ktoré obdobie spomínate ako na najťažšie? - Po jesennej časti sme mali v sezone 2002/03 šesť bodov a boli sme jasne vypadávajúcim klubom. Cez zimu sme dokázali pozbierať kvalitných hráčov a predviedli sme zmŕtvychvstanie. Každý zápas sme tvrdo vydreli a zachránili sme tretiu ligu. To bola najťažšia sezóna, ktorú som na Tatrane zažil.

Nad najvyššou súťažou ste neuvažovali? - Dva roky dozadu sme do posledného zápasu Prešov – Sereď postupovali my. Stačilo, keby Sereď uhrala bod. Bola vtedy taká možnosť. Predbežne som začal zisťovať podmienky na prenájom štadiona v Ružomberku a v  Poprade. Boli sme veľmi blízko, táto myšlienka mi rezonuje dodnes. Do histórie mikulášskeho futbalu sa to zapíše. Musím však povedať, že hlavným zámerom to nie je. Ani štadión nemodernizujeme na úroveň prvej ligy. Ja som si nevedel predstaviť ani to, že budeme hrať so Slovanom pohár a takmer postúpime alebo že budeme hrať druhú ligu .To prichádza postupne. Hlavne chceme pôsobiť, ako solídny klub, nechceme vytvárať dlhy, chceme vyplácať hráčov a trénerov načas. Rozpočet máme skromný, s tým by sa medzi najvyššou elitou nedalo účinkovať

Keď sa pozriete do zadu, ako hodnotíte vašu futbalovú cestu? Tatranu som zasvätil prakticky polovicu života. Boli aj ťažšie obdobia, záchranárske práce, rôzne nezhody a podobne. Ale pozitíva prevládajú. Musím ale zdôrazniť, že za tú celu dobu, čo pôsobím v klube sme len postupovali a nevypadli sme ani raz do nižšej súťaže. Dostali sme sa až do druhej celoštátnej ligy. Siahali sme aj po postupe do Fortuna ligy. Myslím si, že ľudia vidia, že futbal v Liptovskom Mikuláši robíme dobre. Máme veľkú základňu mládežníkov, máme dve trávnaté ihriska, ihrisko s umelou trávou a po zrekonštruovaní štadióna nám takmer nebude nič chýbať, čo sa týka športovej infraštruktúry. Snažíme sa slušne pôsobiť, plniť si záväzky a stále napredovať. Máme podporu vedenia mesta pri našej činnosti a to je dobrý základ pre udržanie latky, ktorá je pomerne vysoko nastavená. Osobne som spokojný s tým, čo som v klube dosiahol a verím, že ešte zažijem krásne športové okamihy pri mojom ďalšom pôsobení na tejto ceste.

Vidíte sa o pár rokov stále pri futbale? O futbal sa starám tak, akoby klub patril mne. Vo firme nepoznám, čo je to nemať zaplatenú faktúru. Preto sa snažím financie zháňať alebo prispievať zo svojho, aby klub nemal problémy. Dnes hráči vedia, že načas platíme, aj keď nie horibilné sumy. V klube to robíme hlavne z lásky ku futbalu, aj moji spolupracovníci pracujú na dobrovoľníckej báze. Je toho veľa, no neplánujem skončiť. Pokiaľ budem zdravý a budem môcť klubu stále čosi odovzdať, rád budem jeho súčasťou. Som rád, že máme mladé predstavenstvo. Ja som najstarší člen. Chlapci majú medzi 30 až 45 rokov. Práca okolo futbalu nás baví. Klub je zastabilizovaný a my si chceme vychutnať plody našej práce pri kvalitných zápasoch na našom štadióne v 2. lige. U nás každý zápas je veľký sviatok pre klub. Keď dobudujeme štadión, budeme musieť zapracovať na marketingu, aby na zápasy chodilo viac ľudí, čím sa ešte viac vylepší atmosféra na štadione. Chcem, aby sme o rok oslavovali 85. výročie založenia klubu na peknom zmodernizovanom štadióne v druhej lige.